ANNA K
16.02.2012
Relativní čas
Priznávam. Množstvo hudby nepočúvam kvôli rôznym predsudkom, samozrejme, väčšinou subjektívnym a relatívnym. Napríklad populárna hudba ma irituje až do tej miery, že som schopný odísť od nedopitého pohára, pokiaľ atmosféru kaviarne začne nečakane podfarbovať nejaký rádiový hit. Pri refréne už väčšinou platím. A potom sa mi stane toto.
V malej čakárni počujem z rádia hlas, spev a text, prenikajúce do mojej mysle spôsobom nedávajúcim predsudkom žiadnu šancu. Kto to spieva o tamariške tak, že mi nedovolí vstať pri vyvolaní môjho mena a zároveň ma núti zatvoriť oči a pod ich viečkami vybehnúť až za hranice všetkých zlých skúseností? Nevedel som a pritom som bol už tak blízko.
CD Relativní čas Anny K. som vkladal do prehrávača spochybňujúc vlastnú svojprávnosť pri dávaní sľubov. Zároveň som sa rozhodol počúvať album od konca, očakávajúc, že to bude menej bolestné, ako začať rovno nejakým hitom, ktoré väčšinou bývajú radené ako prvé.
Play... spomaleným pohybom klesám na parkety, husia koža sa s chvením nevedia dohodnúť kto ma skôr ovládne, zatváram oči a zápästia nastavujem husľovým sláčikom, izbou znie Tamaryšek.
Tomu sa hovorí podpásovka. Tá od Anny K. však nebolí, aj keď chvíľami som ju cítil až v kostiach. Akoby oslabovala, ale súčasne dávala energiu, akoby ma uvrhla do osudu, ale zároveň mi ukazovala cestu za jeho zákopy.
Po chvíli ticha som sa vrátil na začiatok albumu a hneď to trochu oľutoval. To neznamená, že úvodná Holka modrooká je zlá skladba, naopak, napríklad jej basová linka má fakt úžasnú šťavu, len po ešte doznievajúcej silnej emocionálnej skúsenosti to bola na mňa príliš rýchla a veľká zmena. Moja chyba.
Dal som si teda pauzu a po nedočkavej chvíli som začal odznova. A stálo to za to. Z desiatich skladieb na albume ma najviac oslovili tie pomalé, ako rockovo orchestrálna Luciana, existenčná Píseň o slzách či moja úvodná Tamaryšek. Avšak všetky skladby, aj tie rýchlejšie, na mňa dýchali akýmsi melodickým smútkom, ktorý ale neútočí na city, ani neláka pod ťažkú deku melanchólie. Skôr inverzne inšpiruje k životu. Len stačí chcieť, byť, spievať, cítiť, hľadať krásno, robiť čokoľvek čo teší, ... trebárs aj počúvať pop.
Áno, po iniciačnom zážitku s Tamariškou to má Anna K. u mňa navždy dobré. Netuším koľko albumov vydala, ani nepoznám jej ďalšiu tvorbu. Je však celkom možné, že vďaka nej už nebudem toľko utekať od nedopitej kávy.
Priznávam. Množstvo hudby nepočúvam kvôli rôznym predsudkom, samozrejme, väčšinou subjektívnym a relatívnym. Napríklad populárna hudba ma irituje až do tej miery, že som schopný odísť od nedopitého pohára, pokiaľ atmosféru kaviarne začne nečakane podfarbovať nejaký rádiový hit. Pri refréne už väčšinou platím. A potom sa mi stane toto.
V malej čakárni počujem z rádia hlas, spev a text, prenikajúce do mojej mysle spôsobom nedávajúcim predsudkom žiadnu šancu. Kto to spieva o tamariške tak, že mi nedovolí vstať pri vyvolaní môjho mena a zároveň ma núti zatvoriť oči a pod ich viečkami vybehnúť až za hranice všetkých zlých skúseností? Nevedel som a pritom som bol už tak blízko.
CD Relativní čas Anny K. som vkladal do prehrávača spochybňujúc vlastnú svojprávnosť pri dávaní sľubov. Zároveň som sa rozhodol počúvať album od konca, očakávajúc, že to bude menej bolestné, ako začať rovno nejakým hitom, ktoré väčšinou bývajú radené ako prvé.
Play... spomaleným pohybom klesám na parkety, husia koža sa s chvením nevedia dohodnúť kto ma skôr ovládne, zatváram oči a zápästia nastavujem husľovým sláčikom, izbou znie Tamaryšek.
Tomu sa hovorí podpásovka. Tá od Anny K. však nebolí, aj keď chvíľami som ju cítil až v kostiach. Akoby oslabovala, ale súčasne dávala energiu, akoby ma uvrhla do osudu, ale zároveň mi ukazovala cestu za jeho zákopy.
Po chvíli ticha som sa vrátil na začiatok albumu a hneď to trochu oľutoval. To neznamená, že úvodná Holka modrooká je zlá skladba, naopak, napríklad jej basová linka má fakt úžasnú šťavu, len po ešte doznievajúcej silnej emocionálnej skúsenosti to bola na mňa príliš rýchla a veľká zmena. Moja chyba.
Dal som si teda pauzu a po nedočkavej chvíli som začal odznova. A stálo to za to. Z desiatich skladieb na albume ma najviac oslovili tie pomalé, ako rockovo orchestrálna Luciana, existenčná Píseň o slzách či moja úvodná Tamaryšek. Avšak všetky skladby, aj tie rýchlejšie, na mňa dýchali akýmsi melodickým smútkom, ktorý ale neútočí na city, ani neláka pod ťažkú deku melanchólie. Skôr inverzne inšpiruje k životu. Len stačí chcieť, byť, spievať, cítiť, hľadať krásno, robiť čokoľvek čo teší, ... trebárs aj počúvať pop.
Áno, po iniciačnom zážitku s Tamariškou to má Anna K. u mňa navždy dobré. Netuším koľko albumov vydala, ani nepoznám jej ďalšiu tvorbu. Je však celkom možné, že vďaka nej už nebudem toľko utekať od nedopitej kávy.
Pavel Strážay • www.musicphotonews.com
