BLACKMORE'S NIGHT - Autumn Sky
03.09.2010
Universal
***1/2
Pre koho už princíp hudby Ritchieho a Candince nie je novinkou, nenájde nič extra novátorské ani v aranžmánoch ich deviateho štúdiového albumu. Blackmoreovci zostávajú verní vlastnému zvuku zloženému z umne zošitých zložiek rocku, folku, renesančných ponášok, popovej ústretovosti, ozvien škótskej a írskej world music. Album obsahuje niekoľko druhov skladieb (rozprávkové ilustrácie plné fanfár, romantické balady minesengrov, synkopované rytmické galopy, historizujúce skočné pre prostý ľud alebo zámocky vznešené inštrumentálne témy). Rozptyl sa pohybuje v rámci vytýčeného koryta a nevyskytujú sa tu tak výrazné slepé ramená, akou bola napr. prerábka Can’t Help Falling In Love. Každý štýl má vlastnú inštrumentáciu – tu viac akustickú, inde s bohatým zvukom klávesových nástrojov, inde zase hrajú dominantnú úlohu dobové dychy, ale k slovu sa dostáva aj melodická elektrická, či MIDI gitara a striedmo aj programované syntetické harmonicko-rytmické podklady. Nejde o žiadny zvukový purizmus a rekonštrukcie v dobovom duchu, skôr naopak – výsledok tvorí relatívne vkusne skombinovaný postmoderný mišmaš zvukov a farieb. (Fotografia Ritchieho v historickom obleku s čiernymi slnečnými okuliarmi vo vnútri bookletu je pre tento album - a Blackmore‘s Night vôbec, viac než signifikantná.) Jedným dychom treba tiež povedať, že zvukové proporcie sú vyvážené, aranžmány dýchajú a pulzujú, dynamická a frekvenčná rozmanitosť si nachádza citlivé miesta pre oživujúce zmeny. Album charakterizuje pestrosť a zároveň čistota. Vnemy poslucháča nie sú zahltené, hudba ich skôr hladí. Nekladie prekážky nadbytočnou umeleckou náročnosťou. Je tu použitých mnoho schém, ale to podstatné je písané skôr medzi riadkami. Obsah piesní bol možno dôležitý pre autorov, no z poslucháčskeho hľadiska môže byť častejšie vnímaný až dodatočne. V prvom slede mu predchádza atmosféra – neraz (vďaka spevu v tom čase tehotnej Candice) trochu laktačne presladená a sentimentálna, no predsa je to hlavne vznešená, neraz až mystická pozvánka do čias minulých. Počúvať Blackmore’s Night je ako čítať knižku, ktorá nás vťahuje do príbehov dávnych vekov, otvára našu imagináciu a necháva nás putovať divokou jesennou krajinou medzi dedinami a hradmi renesančného Albionu.
***1/2
Pre koho už princíp hudby Ritchieho a Candince nie je novinkou, nenájde nič extra novátorské ani v aranžmánoch ich deviateho štúdiového albumu. Blackmoreovci zostávajú verní vlastnému zvuku zloženému z umne zošitých zložiek rocku, folku, renesančných ponášok, popovej ústretovosti, ozvien škótskej a írskej world music. Album obsahuje niekoľko druhov skladieb (rozprávkové ilustrácie plné fanfár, romantické balady minesengrov, synkopované rytmické galopy, historizujúce skočné pre prostý ľud alebo zámocky vznešené inštrumentálne témy). Rozptyl sa pohybuje v rámci vytýčeného koryta a nevyskytujú sa tu tak výrazné slepé ramená, akou bola napr. prerábka Can’t Help Falling In Love. Každý štýl má vlastnú inštrumentáciu – tu viac akustickú, inde s bohatým zvukom klávesových nástrojov, inde zase hrajú dominantnú úlohu dobové dychy, ale k slovu sa dostáva aj melodická elektrická, či MIDI gitara a striedmo aj programované syntetické harmonicko-rytmické podklady. Nejde o žiadny zvukový purizmus a rekonštrukcie v dobovom duchu, skôr naopak – výsledok tvorí relatívne vkusne skombinovaný postmoderný mišmaš zvukov a farieb. (Fotografia Ritchieho v historickom obleku s čiernymi slnečnými okuliarmi vo vnútri bookletu je pre tento album - a Blackmore‘s Night vôbec, viac než signifikantná.) Jedným dychom treba tiež povedať, že zvukové proporcie sú vyvážené, aranžmány dýchajú a pulzujú, dynamická a frekvenčná rozmanitosť si nachádza citlivé miesta pre oživujúce zmeny. Album charakterizuje pestrosť a zároveň čistota. Vnemy poslucháča nie sú zahltené, hudba ich skôr hladí. Nekladie prekážky nadbytočnou umeleckou náročnosťou. Je tu použitých mnoho schém, ale to podstatné je písané skôr medzi riadkami. Obsah piesní bol možno dôležitý pre autorov, no z poslucháčskeho hľadiska môže byť častejšie vnímaný až dodatočne. V prvom slede mu predchádza atmosféra – neraz (vďaka spevu v tom čase tehotnej Candice) trochu laktačne presladená a sentimentálna, no predsa je to hlavne vznešená, neraz až mystická pozvánka do čias minulých. Počúvať Blackmore’s Night je ako čítať knižku, ktorá nás vťahuje do príbehov dávnych vekov, otvára našu imagináciu a necháva nás putovať divokou jesennou krajinou medzi dedinami a hradmi renesančného Albionu.
Martin Chrobák
© Nový Populár
