LEDISI
04.02.2012
Pieces of Me
Čierna americká speváčka Ledisi udržiava pri živote oheň, ktorý nakládli jej RnB/Soul bratia (či skôr otcovia a otcovia otcov) ešte v sedemdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Ledisi sa nemusí hanbiť ani ako autorka svojich piesní, no ťažisko jej odkazu spočíva v štýlovej interpretácii, či už sa jedná o emotívny a pritom neafektovaný spev, alebo o zvuk kapely, ktorá ju doprevádza. Okrem relatívne moderných rytmických paternov a zvuku bicích hrá väčšina nástrojov tak ako kedysi – poctivo, s krásnym naturálnym zvukom a perfektným spoločným feelingom. Spev poskytuje celú vzorkovnicu soulových výrazových prostriedkov s jazzovým backgroundom. Výrazne mu sekundujú aj vokály a zbory. Tak, ako možno niekedy rozpoznať, či bola pesnička napísaná pri klavíri, alebo pri gitare, tu je zrejmé, že hlas - či už sólový, alebo v harmonických funkciách – bol pri tvorbe pesničiek tou rozhodujúcou veličinou. Nie sú to ozveny bieleho soulu v štýle Duffy či Amy Winehouse, Ledisi operuje skôr vo vodách ktoré rozčerili na jednej strane Barry White, na druhej Alicia Keys a paradoxne nemá ďaleko ani od doo wapových paródií Franka Zappu. Obsah albumu je popový, kedysi by sa povedalo strednoprúdový, dnes je skôr to umiernené retro - tradícia alebo neosoul (záleží od toho či je pohár poloplný, alebo poloprázdny). Akokoľvek, k tejto produkcii sa dá pristúpiť z rôznych strán tak, že poteší a niekoho možno aj inšpiruje.
Čierna americká speváčka Ledisi udržiava pri živote oheň, ktorý nakládli jej RnB/Soul bratia (či skôr otcovia a otcovia otcov) ešte v sedemdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Ledisi sa nemusí hanbiť ani ako autorka svojich piesní, no ťažisko jej odkazu spočíva v štýlovej interpretácii, či už sa jedná o emotívny a pritom neafektovaný spev, alebo o zvuk kapely, ktorá ju doprevádza. Okrem relatívne moderných rytmických paternov a zvuku bicích hrá väčšina nástrojov tak ako kedysi – poctivo, s krásnym naturálnym zvukom a perfektným spoločným feelingom. Spev poskytuje celú vzorkovnicu soulových výrazových prostriedkov s jazzovým backgroundom. Výrazne mu sekundujú aj vokály a zbory. Tak, ako možno niekedy rozpoznať, či bola pesnička napísaná pri klavíri, alebo pri gitare, tu je zrejmé, že hlas - či už sólový, alebo v harmonických funkciách – bol pri tvorbe pesničiek tou rozhodujúcou veličinou. Nie sú to ozveny bieleho soulu v štýle Duffy či Amy Winehouse, Ledisi operuje skôr vo vodách ktoré rozčerili na jednej strane Barry White, na druhej Alicia Keys a paradoxne nemá ďaleko ani od doo wapových paródií Franka Zappu. Obsah albumu je popový, kedysi by sa povedalo strednoprúdový, dnes je skôr to umiernené retro - tradícia alebo neosoul (záleží od toho či je pohár poloplný, alebo poloprázdny). Akokoľvek, k tejto produkcii sa dá pristúpiť z rôznych strán tak, že poteší a niekoho možno aj inšpiruje.
Martin Chrobák
