PETER TÓTH
27.02.2012
Observatórium
Hev-Het Tune
Hudba Observatória má schopnosť očariť. Gitarista a skladateľ Peter Tóth a jeho zruční spoluhráči, zdá sa, tejto potrebe podriadili celú esteteiku svojho prevažne inštrumentálneho programu. Príjemné pocity miestami opantajú aj poslucháča, ktorý od hudby očakáva čosi viac, než ezoterické muzicírovanie s prvkami narcizmu a miestami aj nedostatkom súdnosti. Farebné hudobné plochy sú poskladané z tém naväzujúcich na seba. Popri dominujúcich gitarách a perkusiách tu zaznie aj violončelo, klávesy a ženský vokál. Predstavenie naživo môže byť zaujímavá spoločenská udalosť, pastva pre ucho aj oko. Ruchy z hľadiska prezrádzajú zaangažovanosť publika, jeho prepojenie s dianím na javisku. Pri posluchu z nahrávky tu už ale, okrem potreby zapáčiť sa, veľa nového či prínosného nepočuť. Vatový text piesne strieda patetické Kyrie Eleison, slovenská ponáška na exotickú world music, či svetové predstavovanie kapely v záverečnej slučke, to je len pár vybraných momentov, ktoré utvrdzujú, že hudba – či už vedome, alebo podvedome - je robená viac na efekt než z potreby povedať niečo nové a/alebo obsažné. Napriek kritike nepovažujem Observatórium celkom za márny projekt. Neviem, koľko (a či vôbec) sa niečo zo živej nahrávky retušovalo v štúdiu, no interpretačne je vec zvládnutá a celkovo znie hra muzikantov ľahko a prirodzene. Potešenie z hudby je prítomné, trvalejší prínos je však otázny. Tvorcom do budúcnosti želám, aby predtým, než znova niečo nahrajú, viac rozmýšľali aj o zmysle svojej činnosti a oslobodili sa od lákavých schém, ktoré im tak pomáhajú zamaskovať bútľavosť obsahu, lebo iba množiť to, čoho je tu už beztak dosť, nebude po roku 2012 trendom.
Hev-Het Tune
Hudba Observatória má schopnosť očariť. Gitarista a skladateľ Peter Tóth a jeho zruční spoluhráči, zdá sa, tejto potrebe podriadili celú esteteiku svojho prevažne inštrumentálneho programu. Príjemné pocity miestami opantajú aj poslucháča, ktorý od hudby očakáva čosi viac, než ezoterické muzicírovanie s prvkami narcizmu a miestami aj nedostatkom súdnosti. Farebné hudobné plochy sú poskladané z tém naväzujúcich na seba. Popri dominujúcich gitarách a perkusiách tu zaznie aj violončelo, klávesy a ženský vokál. Predstavenie naživo môže byť zaujímavá spoločenská udalosť, pastva pre ucho aj oko. Ruchy z hľadiska prezrádzajú zaangažovanosť publika, jeho prepojenie s dianím na javisku. Pri posluchu z nahrávky tu už ale, okrem potreby zapáčiť sa, veľa nového či prínosného nepočuť. Vatový text piesne strieda patetické Kyrie Eleison, slovenská ponáška na exotickú world music, či svetové predstavovanie kapely v záverečnej slučke, to je len pár vybraných momentov, ktoré utvrdzujú, že hudba – či už vedome, alebo podvedome - je robená viac na efekt než z potreby povedať niečo nové a/alebo obsažné. Napriek kritike nepovažujem Observatórium celkom za márny projekt. Neviem, koľko (a či vôbec) sa niečo zo živej nahrávky retušovalo v štúdiu, no interpretačne je vec zvládnutá a celkovo znie hra muzikantov ľahko a prirodzene. Potešenie z hudby je prítomné, trvalejší prínos je však otázny. Tvorcom do budúcnosti želám, aby predtým, než znova niečo nahrajú, viac rozmýšľali aj o zmysle svojej činnosti a oslobodili sa od lákavých schém, ktoré im tak pomáhajú zamaskovať bútľavosť obsahu, lebo iba množiť to, čoho je tu už beztak dosť, nebude po roku 2012 trendom.
Martin Chrobák
