Editorial 5/2011
Kedy, ak nie teraz?
Stáva sa mi bežne, že si naplánujem návštevu kina, divadla, či koncertu, a napokon sa tam nedostanem. V drvivej väčšine prípadov zabudnem pri inej činnosti, že dnes je práve ten deň a tá hodina, kedy by bolo dobre ísť, nepomôže ani Facebook so svojím systémom pripomínania udalostí, som v tomto beznádejný prípad. Niežeby ma to nejako príliš trápilo, to nie, akurát toho vidím a počujem trochu menej ako moji známi. A tak sa v tomto roku vrcholmi môjho kultúrneho rastu stala dlho očakávaná premiéra Malého zúrivého Robinsona, von Trierova Melancholia, Osadné (ktoré som videl so značným sklzom, som to hovoril...), Midnight in Paris a Provisorium Kuba Ursinyho.
Patrím do tej skupiny ľudí, pre ktorých je Dežo Ursiny zjavenie. Som jeho tvorbou nadosmrti poznamenaný a niet sily, ktorá by toto znamenie zo mňa zmyla. Určite nie som sám, kto po jeho smrti cítil na slovenskej hudobnej scéne obrovský kráter zívajúcej prázdnoty. Keď mi Kubo pred pár týždňami zavolal a požiadal ma, aby som pripravil návrhy na logotyp nového Provisoria, takmer som skákal od radosti - že sa konečne našiel niekto, kto po rokoch prinesie naspäť na pódiá Dežovu tvorbu a že je to ten najpovolanejší človek - jeho syn. Kubo už má za sebou hudobnú skúsenosť s vlastným projektom Teatro Fatal, z môjho pohľadu veľmi vydareným, ale musím sa egoisticky priznať, že jeho nápad postaviť na nohy Provisorium a hrať otcove veci, sa mi páči viac.
V čase, kedy vznikalo ich logo, som mal to privilégium zúčastniť sa na jednej zo skúšok kapely a aj keď to bolo len v provizórnych podmienkach školskej pivnice, vedel som od prvých tónov, že toto Provisorium bude neskutočne autentické. Zažil som zázrak, zimomriavky som mal všade. Chalani hrajú fantasticky, Kubo spieva o život a že im to naozaj skvele šlape nielen v skúšobni, som mal možnosť sa presvedčiť nedávno vo Zvolene na Víkende atraktívneho divadla. Odspieval som s nimi v hľadisku celý koncert, už dávno sa mi nestalo, aby ma nejaká kapela takto pohltila. V tomto čísle píše o ich zvolenskom koncerte aj Jano Graus. Pravda, trochu viac s odstupom, ale musí byť na nich niekto aj prísnejší, aby veľmi nespánšteli a makali na sebe.
Vo mne má Kubove nové Provisorium toho fanúšika, ktorý im odpustí všetky nedostatky.
Okrem jediného - že raz prestanú hrať.
Patrím do tej skupiny ľudí, pre ktorých je Dežo Ursiny zjavenie. Som jeho tvorbou nadosmrti poznamenaný a niet sily, ktorá by toto znamenie zo mňa zmyla. Určite nie som sám, kto po jeho smrti cítil na slovenskej hudobnej scéne obrovský kráter zívajúcej prázdnoty. Keď mi Kubo pred pár týždňami zavolal a požiadal ma, aby som pripravil návrhy na logotyp nového Provisoria, takmer som skákal od radosti - že sa konečne našiel niekto, kto po rokoch prinesie naspäť na pódiá Dežovu tvorbu a že je to ten najpovolanejší človek - jeho syn. Kubo už má za sebou hudobnú skúsenosť s vlastným projektom Teatro Fatal, z môjho pohľadu veľmi vydareným, ale musím sa egoisticky priznať, že jeho nápad postaviť na nohy Provisorium a hrať otcove veci, sa mi páči viac.
Vo mne má Kubove nové Provisorium toho fanúšika, ktorý im odpustí všetky nedostatky.
Okrem jediného - že raz prestanú hrať.
Waldemar Švábenský
www.waldemarski.com
